Páči sa mi taký celkom obyčajný život,keď je deň lenivý ako spiaca mačka, rozhorúčený a a plný slnka. Keď kráčam námestím, (na rohu sedí harmonikár a hrá tú moju obľúbenú). Autobus mešká, ale to vôbec nevadí. Sadnem si na lavičku a pozerám sa. O kúsok ďalej objíma muž ženu. Má mocné ruky, vyholenú hlavu a ryšavú bradu. Závidím čiernovláske to objatie, no iba chvíľu, chvíľočku…
Prichádza autobus, ale ja nenastúpim. Počúvam harmonikárovu pieseň, aj šum fontány, krídla vo vetre a smiech…
Chutí mi život taký, aký je. Mám aj svoj sen. Chcem si kúpiť karaván a vyraziť na strašne dlhú kempovačku kdesi na konci sveta…
To by bola cesta! Zaliata pruhmi nočných lámp. Svitom mesiaca. Možno by na kraji tej cesty stopoval aj muž s čiernováskou. A harmonikár, ktorý hral moju obľúbenú.
Tak tých troch by som iste vzala so sebou.
Seat, ak to bol kompliment, tak vďaka. ...
Píšem pod pretlakom (nie paradajkovým),... ...
hm, sklamania sú kapitola, o ktorej ...
zoberiem, ale jedine pre tie muchy. ...
a biedneho bezdomovca nevezmes? budem ...
Celá debata | RSS tejto debaty