Videla som sa v ňom. Celá. No predsa som nevidela všetko. To, čo je vo mne skryté. To, čo sa často bojím dať na povrch. A potom to vybuchne, stane sa z toho gejzír a zaplaví to všetko, čo je okolo mňa. Doplatili na to vlasy. Tie moje dlhé, čo som si nechávala rásť. Najprv som si ich ovinula okolo prsta. Tenký pramienok, čo mi rastie dole pod uchom. Vždy som to mávala vo zvyku. Omotávať si vlasy o prstenník.
Vzala som žiletku. Vlastne – žiletku ani nie, skôr ten šmýkač, zabykláč, orezávač, čo ju drží. Čo reže na šikmo. Vraj, keď sa vlasy zrežú žiletkou, potom nerastú.
Odložila som ju. Predsa len, bolo mi ľúto, skántriť tú svoju divokú hrívu nadobro. A keď nie nadobro, tak nadlho. Vymenila som žiletku za nožnice.
Zastrihla som – celý prameň pod uchom bol preč. Vzala som farbu na vlasy. Vytlačila som tubu – a… Farba mi stiekla na tvár, popri sluchách a zanechávala na mojej koži krivolaké cestičky. Škerila som sa na seba, na svoj obraz v zrkadle. Náhodou, páčila som sa sama sebe. Vyzerala som presne tak, ako som chcela.
Potrebujem dať zo seba ten truc. ten vzdor.
Veď je toľko vecí, čo ma štve.
Nie, bývalý to nie je. Náhodou som rada, že si našiel konečne druhú frajerku. Občas si s ňou voláme a častujeme sa zdrobnelinami. Zlatko sem, zlatko tam. Som rada, že sú spolu. Konečne pri nej zabúda na mňa.
Sú však iné veci, pre ktoré si strihám vlasy a farbím ich nadivoko. Napríklad moja výplatná páska. Celkom dole je taká malá vetička: hodnota práce … a za ňou číslo. Dostala som z neho len slabšiu polovicu.
A keď to vidím, tak mám chuť stiahnúť všetky vlasy na mojej hlave dohola.