jenifer

Sadla som si na pelasť jej postele a vzala ju za ruku. Mala ju chladnú, tenké prsty mi ochabnuto, bez života, ležali v dlani.  Pozrela som sa jej do očí. Jej pohľad vo mne vzbudil nepokoj. Nepozerala sa na mňa, ale cezo mňa, ako keby ma vôbec nevidela, ani nič z toho, čo bolo okolo nás. Strácala sa mi v tom svojom zvláštnom, tichom svete, do ktorého sa uzamkla. Horúčkovito som jej položila pár otázok:

-Cítiš sa lepšie? Chutí ti, čo vám varia? Nemám ti priniesť niečo iné? Kinderčokoládu, tu máš rada…

Neodpovedala. Iba sa stále pozerala.

-Stále je takto ticho? -opýtala som sa sestričky, keď som odchádzala z nemocnice.

– Stále, prikývla. – Ani lekárom nechce odpovedať, na nič… Primár sa jej pri vizite pýtal na také obvyklé veci, čo ju bolí, čo ju trápi – no ona nič. Mlčí.

     Mlčí. Stále. Od toho dňa,,,

    Ja by som pre zmenu najradšej kričala.

    Bude mlčať aj potom, keď ju príde pozrieť on. Arogatný a sebaistý, ako vždy. Tiež jej položí množstvo otázok, no nebude čakať na odpovede…  Nasľubuje jej, všetko, čo jej kúpi, kam ju vezme, keď sa konečne vráti z nemocnice.

    A ja mu ju budem musieť dať. Je´jej otec. Má právo stretávať sa s ňou. Tak to určil súd.

    Najradšej by som kričala…  Stále mám pred sebou jej oči. Prázdny pohľad dieťaťa, ktoré desí svet. Je v ňom jediná, nevyslovená otázka:

   – Prečo  sa mi to stalo, mami?