Potrebovala by som fáč na dušu… Jemný, padavý, nežný závoj, čo všetko vylieči. Nechcem byť zlá. Nechcem mať v sebe tvrdý kameň.
Ale mám ho a ťaží ma… Pijem kávu a pozerám sa na hodinky. Chuť kávy je horká, trošku štipľavá a trpká na koreni jazyka. Vrastá do mňa. Možno, že zahluší inú horkosť, tú, ktorú sa snažim zo seba vyložiť. Ako zápalky zo zápalkovej škatulky. Vybrať, škrtnúť, sledovať, ako to všetko horí, mizne v plameni. Osvetliť svoju tmu. A keď zápalka horkosti dohorí, tak sa nebáť tmy.
Prevraciam svoje myšlienky naruby. Som ako mím s dvoma tvárami. Jedna biela, druhá čierna. Jedna sa usmieva, druhá sa mračí. Jedna chce milovať, druhá nenávidí.
Tým, čo sa zastavili: existuje aj iná nenávisť, ktorá nie je protipólom lásky. Je proste preto, že niekto niekomu ublížil. Nie je to o zrade lásky. Je to o zneužití vlastnej moci nad bezbrannosťou iných. O katovi a obeti. O zavraždenom a vraždiacom. Je jedno, či je to inotaj, alebo krutá realita. Proste je to tak.
.