Už dávno som nebola na sociálnych sieťach. Nedá sa. Život ma trepol po hlave riadnym ozembuchom! Ozaj, prečo sa tomu vraví ozembuch? To je tak, keď niekto žije s blbcom… Aj ja som, kedysi! Teraz neviem, čo s ním. Prerástol môj život a dusí ma. Je ako burina, pýr. Najradšej by som mu povedala: vypadni z mojej existencie. Viem, že ho neznášam, nemôžem ho ani cítiť. Občas sa pýtam: je toto nenávisť? A môže nejaká duša až takto nenávidieť? Niekedy si pripadám, ako keby som mala obojstranné zrkadlo. Na jednej strane som milá, dobrá, krehká – takú ma vidí svet. Ale tú druhú stranu, v ktorej je žena tvrdá ako diamant, poznám len ja. Tam neviem byť dobrá. Tam by som rezala, trhala, driapala, žiletkovala… Toho blbca, s ktorým som predtým žila, iste. Veď aj pravde je na grc, keď sa na neho pozrie! Občas to vo mne vrie. Fiuuu… Výbuch. Gejzír… Láva… Prúd…