jenifer

Dokonca aj tí najbližší. Mama mi často vravieva(la): nemému decku ani vlastná mater nerozumie.

Keby som bola taká, kto vie, ako by sa mi žilo. Iste inak, ako teraz. Bola by to hrozná nuda, lebo by nebolo začo bojovať.

Zvláštne. Dnes, keď si čítam jeho riadky, nič necítim.

Viezla som sa so šéfom v aute – som štebotka, nuž som sa snažila nadviazať rozhovor. Ale on nič. Stále mlčal a rozmýšľal.

Mám zopár veterných mlynov. Nepostavila som si ich sama. Proste sa vyskytli.

Páči sa mi taký celkom obyčajný život,keď je deň lenivý ako spiaca mačka, rozhorúčený a a plný slnka. Keď kráčam námestím, (na rohu sedí harmonikár a hrá tú moju obľúbenú). Autobus mešká, ale to vôbec nevadí. Sadnem si na lavičku a pozerám sa. O kúsok ďalej objíma muž ženu. Má mocné ruky, vyholenú hlavu a ryšavú bradu. Závidím čiernovláske to […]

Videla som sa v ňom. Celá. No predsa som nevidela všetko. To, čo je vo mne skryté. To, čo sa často bojím dať na povrch. A potom to vybuchne, stane sa z toho gejzír a zaplaví to všetko, čo je okolo mňa. Doplatili na to vlasy. Tie moje dlhé, čo som si nechávala rásť. Najprv som si ich ovinula okolo prsta. Tenký pramienok, čo mi rastie dole pod uchom. Vždy som to mávala vo […]

Raz mi jeden muž povedal: Neodchádzaj odo mňa… S tebou som lepší.

Mám v duši malého, smutného diablika, ktorý len sedí a mlčí. Má obité rožky a nechce sa mu vystrájať. Nechce sa mu už ani byť. Nikde, s nikým, s ničím, pre nič, za nič. Najedol sa smutnej kaše. Vtipnú mu už dávno nikto neuvaril. Nečaká. Netúži. Nespomína. Iba tak sedí. Malý diablik so slzami v očiach. Stane sa ešte niečo?

Sadla som si na pelasť jej postele a vzala ju za ruku. Mala ju chladnú, tenké prsty mi ochabnuto, bez života, ležali v dlani. Pozrela som sa jej do očí. Jej pohľad vo mne vzbudil nepokoj. Nepozerala sa na mňa, ale cezo mňa, ako keby ma vôbec nevidela, ani nič z toho, čo bolo okolo nás. Strácala sa mi v tom svojom zvláštnom, tichom svete, do ktorého sa uzamkla. Horúčkovito […]